Chlapík začal rozdávať príklady a mňa zalial studený pot. Do prdele! Čo ak zasa nič nevyrátam? Budem kopať kanály s cigáňmi, alebo umývať hajzle na tom našom pošahanom gympli. Akosi som sa prestala báť, veď aj tak som počula, že sa neunúva s opravami. Jednoducho si rozdelí papiere na dve kopy , no a nejakou tou zhodou zákerných okolností sa mi možno podarí dostať do tej akoby som to...lepšej? výhodnejšej?
Nechajme to tak...
Sú aj horšie veci,
Podstatne,
Mohlo ma napríklad zraziť auto, keď som zasa nevyužila služby nadchodu.
Alebo dokonca električka.
No ale to by už bolo trochu brutálne na môj vkus. Nemôžem poprieť, že mi občas napadne ako by sa človek rozpľaskol pri takej zrážke! Dokonca (a za to sa aj trochu hanbím) mi minule napadlo, že čo by asi tak urobil človek, keby sme ho hodili do suda s formaldehydom? Fakt by ma zaujímalo, či by sa tak úpenlivo pokúšal dostať von ako ten potkan na cvikách, ktorý chudák vôbec netušil na čo použijeme jeho srdce.
„Stačí len rátať, len rátať!" upozorňovala som vtedy samú seba. Sústavne som si to omieľala v hlave, až sa mi v nej začali vírivo točiť všetky tie myšlienky. A možno som si tak pomohla. Možno mi ani nebolo treba ten orlí zrak, čo dovidí do všetkých papierov naokolo.
Možno.
Presvedčím ho dnes?
Alebo si zasa vystojím ten rad, aby sa pozrel, či veľkosť môjho zadku v obtiahnutých rifliach je priamoúmerná zápornému dekadickému logaritmu, o ktorom tak strašne rád rozprával?
Napadlo mi, že by som si občas mohla zacvičiť, tak som si vymyslela taký „cvik". Moc sa pri ňom nenamakám, dokonca ani nenudím. Jednoducho sa len lakťami opriem o parapetu otvoreného okna ( a tu sa mi naskytuje ďalšia výhoda: a síce vyfukovanie horúceho dychu von) a dvíham nohy. Je to cvik na zadok, samozrejme. Na čo iné?
Poobede sme čakali na výsledky.
„Ja sa tak bojím, nič som tam nemala vyrátané..." ešteže ju poznám tak dlho tú našu Ivanku, ináč by ma možno naozaj trafil šľak.
Zdá sa,
Že je,
Šialená?
Nie, bifľa.
Stála som tam, v prepotených rukách zvierala index od toho kŕčovitého zvierania celý dohúžvaný.
Nechápem, čo toľko stresujem, pre nič, za nič. Pre jednu skúšku, takú, akých budú ešte stovky.
Tisíce?
Vtedy mi tam predsalen niečo zapísal, najhoršie, čo sa dalo, ale zapísal. To je najdôležitejšie. Možem ísť s chladnou hlavou do práce a baby otvoria fľašu lacného vína a je im jedno, že je možno po záručnej dobe. A je im jedno (teda nám), že pracovná doba ešte frčí.
Možu nás LEN vyhodiť.
No a?
Tak si nájdu niekoho iného, kto bude ľuďom tlačiť do hlavy tie sračky. Niekoho, kto možno zázračne zdvihne tú peklom začarovanú hodnotu komerčnej operácie.
Možno.
Ale zatiaľ sme tu my. A keď príde niekto, z koho sa môžeme zasmiať, zasmejeme sa. Alebo niekto, z koho si môžeme urobiť nejakú prču, urobíme si.
Prečo nie?
Hmm?
Všetci žijeme len raz.
Okrem tých, ktorí veria v reinkarnáciu.
A cez obednú prestávku budeme zasa fajčiť cigarety pri otvorenom okne a smiať sa, že sme prirodzené talenty na výfuk dymu nosom (odkedy sa Lucia takmer zadrhla).
Ale iste, pokojne som si zahrabala hlavu do piesku.
Ako vždy.
Načo sa zaujímať?
Hľadať riešenia?
Nemá to cenu, to som zistila vtedy, keď som sa musela „pretŕčať" za E v kabinete na štvrtom poschodí, aj vtedy, keď som predala najväčšiu hovädinu, o akej kedy počul svet (ale bola „naozaj" supervýhodná) nejakému kreténovi, čo si práve založil živnosť.
Lenka mi uvarila čaj. Horký čaj, lebo cukor je naozaj akýsi drahý v poslednej dobe. Tak sme si zaviedli takú frázičku: „Cukria len barbari!"
Sedeli sme na posteli a sŕkali, rozmýšľali, tešili sa.
Na koniec skúškového,
Na začiatok semestra,
Na sneh doma,
Na ten pocit, keď sa ráno nebudeme budiť na Ivaninu štrngotajúcu lyžičku v mojej káve (podotýkam).
Poobede som sadla do jednej s tých príjemne vŕzgajúcich električiek.
A išla som domov.
Konečne.
Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.